Tento rok Klub slovenských poľovníčok oslávi desiate výročie vzniku. Jeho prezidentka a zakladateľka Soňa Chovanová Supeková spomína, ako sa na ustanovujúcej schôdzi klubu v roku 2010 vo Varíne zišlo osem žien. ,,Mala som v hlave projekt s jasne stanoveným cieľom a nezamýšľala som sa nad tým, či to pôjde, či nie,“ hovorí.
Bolo pred desiatimi rokmi ťažké založiť klub a zaujať miesto v priestore, ktorý bol dovtedy väčšinou doménou mužov?
Nemyslím si, že založenie Klubu slovenských poľovníčok bolo zaujatie priestoru mužov. Klub som zakladala na podnet môjho ocka, ktorý je nestorom poľovníctva v našej rodine i okolí. Príkladov, lastovičiek v zahraničí som našla viacero. Avšak, nekopírovali sme, šla som svojou cestou, slovenskou cestou. Preto má klub aj taký, pre mňa krásny, príznačný názov. Nebolo to ťažké. V roku 2010 už platil nový zákon o poľovníctve, bolo administratívne relatívne jednoduché založiť poľovnícku organizáciu, samozrejme bez revíru. Už v začiatkoch som vysvetľovala, že sa nechceme separovať od mužov, len chceme dať najavo, že sme tu a môžeme sa venovať činnostiam súvisiacich s poľovníctvom, ktoré prioritne doménou mužov nie sú.
Kto pomohol? Hádzal niekto polená pod nohy?
Ťažko sa to povie, kto hádzal polená pod nohy, nik vám to do očí nepovie. Vieme, že sme mali viacero ak nie ozajstných odporcov, tak takých, ktorí sa vyjadrovali, vraj načo? Vraj ženy do poľovníctva nepatria, majú „stáť u plotny!“, a mnohé nelichotivé poznámky, občas aj do očí, ale väčšinou, skôr poza chrbát. V tom čase nám bol nápomocný prezident novovzniknutej Slovenskej poľovníckej komory, Tibor Lebocký, nakoľko sme boli vôbec prvý klub, ktorý pri SPK vôbec vznikal. Podporil teda vznik netradičného klubu a už v tom čase sme mali rozbehnuté medzinárodné kontakty.
S koľkými členkami ste začínali? Boli ste priateľky?
Na ustanovujúcej schôdzi vo Varíne v júli 2010 sa nás zišlo osem, zvolili sme si prípravný výbor. Boli sme dá sa povedať 3 skupiny dám, ktoré sa vzájomne poznali a tieto 3 skupiny mali medzi sebou po jednej, ktorá poznala aspoň jednu z ďalšej skupiny. Mala som v hlave projekt s jasne stanoveným cieľom, mala som v hlave logo budúceho klubu, zháňala som vzor stanov pre klub a nezamýšľala som sa nad tým, či to pôjde, či nie. Keď sme zariadili všetko potrebné, zvolali sme ustanovujúcu konferenciu v Dudinciach, v auguste a tam sa nás zišlo už sedemnásť. Každá sme sa snažili nájsť medzi priateľkami poľovníčkami takú, ktorá by s nami do tohto projektu šla. A za desať rokov sú medzi nami mnohé pevné priateľstvá. Viaceré zo zakladajúcich členiek postupne vystúpili, možno klub nenaplnil ich očakávania. Častokrát som počula komentáre, že to je len pre tie vyvolené. Nie je to pravda, nerobíme žiaden výber, vítaná je každá členka, ktorá má záujem členkou v klube byť.
Teraz má klub koľko členiek? Chodíte aj na čisto ženské poľovačky?
Dnes má klub, a to presne k 31. januáru tohto roka 105 členiek. Chodíme na viacero druhov poľovačiek, ale úprimne, to je len jedna časť z množstva akcií, na ktorých sa stretávame. Nerada by som hovorila o „čisto ženských“ poľovačkách. Sú viaceré poľovnícke združenia, od ktorých dostávame pozvanie na poľovačky, i organizácie. Na všetkých sa zúčastňujú muži, veď bez nich to nejde a ani nechceme byť samé baby. V rokoch 2010-2014, keď som bola predsedníčkou Poľovníckej spoločnosti Biela Skala, sa mi podarilo presvedčiť mojich kolegov v revíri, a urobili sme tri dámske poľovačky na diviačiu zver. Zorganizovali sme si aj spoločné poľovačky na bažanty a na divé kačky, ale úprimne, aby sme to finančne ustáli, pozvali sme si hlavne vlastných mužov, partnerov, rodinných príslušníkov.
Čo považujete za najväčších úspech za 10 rokov?
Keď som si robila inventúru akcií a albumov fotografií, tak som si uvedomila, ako veľa sme toho s dievčatami za desať rokov prežili a urobili. Čo sú úspechy, to by mali hodnotiť skôr druhí, môj pohľad a pohľad kolegýň je určite neobjektívny. Ale mám pocit, že najväčším úspechom je to, že sme tu spolu desať rokov, venujeme sa deťom, robíme aj kultúrno-spoločenské podujatia, etablovali sme sa na medzinárodnej pôde a myslím, že sme akceptované hlavne doma. Že nás poľovníci poznajú, že mnohí neznámi nás spoznávajú pri náhodných stretnutiach, poznajú nás zo stránok poľovníckych časopisov a blahoželajú nám k našim aktivitám a úspechom.
Ktorú oblasť chcete do budúcnosti posilniť?
Určite je to oblasť komunikácie. Veľa sa dnes o komunikácii hovorí, ťažšie sa napĺňajú ciele. Musíme si otvorene povedať, že voči nepoľovníckej verejnosti a ochranárom všetkého druhu sme v defenzíve. Niekedy si za to môžeme sami, niekedy je to o náhode, proste sa niečo stane a už je to v novinách. Mnohokrát inak, ako by sme si želali. V tejto oblasti môžeme ísť minimálne dobrým príkladom. Sociálne siete sú vynikajúcim prostriedkom na rýchlu komunikáciu aj propagáciu, ale mnohokrát aj zlým pánom. Nestačí vyzývať poľovníkov aby nedávali fotografie s úlovkami na sociálne siete, to je každého osobná vec. Je potrebné ponúknuť alternatívy, ísť príkladom. My ženy máme jedinečnú možnosť v tejto oblasti uspieť. Sme poľovníčky, lovíme, ale zároveň sme matkami, manželkami. Neplníme si horšie svoje povinnosti ako matky, len preto, že sme poľovníčky, nemôže nás nik odsudzovať, že to robíme inak, že okrem iných vecí aj poľujeme na divú zver. Môžeme ukázať, že sa to dá. Lov je tu od počiatku ľudstva, je súčasťou spoločnosti po tisícky rokov. Že si niekto zmyslel, a to zrazu, že nebude sa loviť, je rovnako neprijateľné ako uloviť všetko. Každý extrém je nezdravý. Nájsť kompromisy, využiť ich v komunikácii v náš prospech, ale nerobiť to ani cestou pretláčania poľovníckych fotografií na sociálnych sieťach za každú cenu. A už vôbec nemôžem akceptovať sporo odeté poľovníčky, príliš veľa krvi na rukách, atď. toto nie je naša cesta komunikácie. Takáto krátkodobá propagácia nás nezaujíma.
KONFERENCIA KSP V BRATISLAVE, 2018
Ak sa žena chce stať členkou vášho klubu, čo má urobiť a v čom konkrétne ju bude klub podporovať?
Je to veľmi jednoduché. Záujemkyňa si nájde naše kontaktné údaje na našej webovej stránke. Stačí, ak nám napíše mail, rovnako tak môže urobiť cez facebook alebo instagram a my jej pošleme formulár prihlášky. Následne prezídium posúdi to, či je prihláška v poriadku, či žiadosť je v súlade so stanovami klubu a členku príjme. Nakoľko náš klub má financovanie zabezpečené prevažne z členských príspevkov, prípadne od partnerov či sponzorov, je potrebné platiť ročné členské, čo je však myslím prijateľné pre každú ženu. Členky KSP sú nápomocné novým členkám, novým poľovníčkam. Snažíme sa neustále vzdelávať. Absolvovali sme školenie určovania veku ulovenej zveri, pomáhame si so získavaním učebných materiálov a pomôcok pre prácu s deťmi a pod.
Zameriavate sa aj na dodržiavanie poľovníckych tradícií. Myslíte si, že tradície sú na ústupe?
Nemyslím, že tradície sú na ústupe. A už vôbec nie poľovnícke tradície. Mnohí poľovníci, a teda tí, ktorých poznám a stretávam sa s nimi si, ich práve naopak ctia a šíria aj medzi mladými, novoprijatými poľovníkmi. Spoločnosť sa mení, meníme sa všetci a nutne to zasahuje aj poľovníctvo, veď modernizácii, digitalizácii sa dnes nedokážeme vyhnúť. Kto si pár rokov dozadu predstavil, že tu budeme mať elektronické knihy revírov, že sa budeme zapisovať online, či hlásiť úlovok prostredníctvom mms či inej správy? Je to o ľuďoch. Tí, ktorým tradície nášho zeleného cechu boli vštepované od začiatku vstupu do radov poľovníkov, tí si ich ctia. A je na nás, ktorí si naše tradície vážime, aby sme ich šírili ďalej a dbali o to, aby ich dodržiavali aj tí, ktorým nie sú vlastné, veď každý pokus k lepšiemu stojí za námahu.
V čom sa líši móda poľovníčok od módy poľovníkov?
V mnohom. Chceme byť pekné a upravené aj na spoločnej i individuálnej poľovačke. Želáme si, aby naše poľovnícke oblečenie bolo funkčné, ale aj slušivé, aby nám jednoducho sedelo. Nie je výnimkou, že sa objaví žena v sukni. Aj v lese, aj na strelnici. A prečo nie? Ak to nie je vyzývavé, neprovokuje, ale je to pre ňu pohodlné, tak nech si vyberie to, čo sa jej páči. V minulosti ženy lovili na koňoch, v širokých dlhých sukniach, bohatých róbach. Naše členky chodia upravené za každých okolností. A keďže máme medzi nami odborníčku na poľovnícku módu, pani Margitu Kubjatkovú, tak to máme o čosi jednoduchšie ako kolegyne zo susedných krajín, pretože si môžeme vybrať módu na mieru, originálne kúsky. Máme aj oblečenie, ktoré je jednotné, s logom klubu. Máme nádherné peleríny s kožušinkou, blúzky, kostýmy, reflexné fleesové vesty, šály, a to s vyšitým logom
Práca s deťmi na poľovníckom dni v Bijacovciach
Posledná poľovnícka sezóna sa vydarila?
Nemala som toľko času na poľovanie, koľko by som si želala. Pokiaľ sa venujete práci okolo poľovníctva a pracujete vo funkcii, času je menej. Jedno funkčné obdobie som zastávala pozíciu viceprezidentky SPK pre správu zdrojov, riadim náš klub, som prezidentkou pracovnej skupiny Artemis pri CIC, mám svoje povolanie, rodinu. Dúfam, že o rok to bude lepšie a času bude viac. Absolvovala som pár spoločných poľovačiek, jednu s členkami klubu, a ostatné s rodinou a priateľmi. Ulovila som dvoch srncov, oboch starých spiatočníkov a ešte dvoch danielov. Ten posledný je už lepšia trofej, hoc aj nie medaila. Ale pre mňa každá trofej, každý úlovok má svoje čaro, svoj príbeh. Bola som pozvaná na dámsku poľovačku na vlky do Bosny a Hercegoviny, v Srbsku som ulovila jazveca a pár prepelíc a vďaka mojej priateľke Marine Lamprecht, ktorá ma srdečne pozvala a privítala na svojej farme v Namíbii som ulovila pakoňa, antilopu Impala a sviňu bradavičnatú. Bol to obrovský zážitok so skvelým outfiterom Johnym, každý kus som si odchodila, stopovala, poza buš, na kolená, plaziť sa v piesku, nuž, cítila som sa ako púštny človek, lovec, len s výhodou pušky v ruke. Navštívila som aj komunitu San-people, pôvodných obyvateľov Namíbie, ktorí mi predviedli ako lovia, keďže majú stále právo od vlády na svojich územiach loviť a veru, to nie je ľahký lov a už vôbec nie život. Vtedy si uvedomíme v akom luxuse žijeme a ako by sme si mali vážiť to, čo máme. Takže, objektívne vzaté, napriek nedostatku času a mnohým hodinám venovaným príprave materiálov a rokovaniam, sezóna bola úspešná. Okrem poľovníckych zážitkov mám počas poľovania možnosť tráviť čas s rodinou, s manželom, otcom, deťmi, veď skoro všetci u nás sú poľovníci.
Aký je váš cieľ na najbližšie obdobie?
Juj, cieľov je viac. Tie ciele, čo sa týkajú klubu sú spoločné. Nie sú len moje, sú to ciele všetkých členiek, ony sa podieľajú na ich napĺňaní. Máme ambíciu zúčastniť sa výstavy Poľovníctvo, rybárstvo a včelárstvo v Nitre, vo februári, máme niekoľko pozvaní do zahraničia, hneď vo februári je to konferencia Ženy v myslivosti V4+, ktorú organizuje Poslanecká snemovna ČR v Prahe. V auguste robím VI. Medzinárodnú konferenciu WaSH, Ženy a trvalo udržateľné poľovníctvo v Jakutsku na ďalekej Sibíri. Chceli by sme zorganizovať opäť naše podujatie pre deti Zvieratkovo v Plaveckom Podhradí a dôstojne osláviť naše desiate výročie založenia klubu. Máme za sebou 4.úspešný Devana Bál v bratislavskom hoteli Holiday Inn, reprezentačný ples poľovníkov. Naše členky v regiónoch pracujú s deťmi na školách a v materských školách neustále, počas celého roka. Za túto ich obetavú prácu vo voľnom čase, často počas víkendov, keď si prácu ženy v domácnosti musia nadbehnúť, keď nie sú so svojimi rodinami, ale šíria dobré meno slovenského poľovníctva a Klubu slovenských poľovníčok, by som im aj touto cestou chcela čo najsrdečnejšie poďakovať.
Vizitka
Klub slovenských poľovníčok (KSP) pri Slovenskej poľovníckej komore je nezisková poľovnícka organizácia. Klub má celoslovenskú pôsobnosť a slávnostne bol do poľovníckeho života uvedený pri príležitosti Dní Sv. Huberta vo Svätom Antone dňa 4. 9. 2010. Kontakt: www.klubslovenskychpolovnicok.sk
FOTO: Archív Soni Chovanovej Supekovej
