Je skoré ráno. Začína sa brieždiť a ja už sedím vo svojom úkryte na okraji rúbaniska. Nie som poľovník, čakám na zver, aby som ju „ulovil“ fotoaparátom. Daniele sem chodia každý deň.
V rannom šere rozoznávam známe objekty na rúbanisku. Vpravo sa črtá vyvrátený koreň stromu, o kúsok ďalej kopa haluziny a vľavo pod horou mám solisko. Založil som ho tu pred niekoľkými rokmi, aby som do týchto miest prilákal zver. Už niekoľko rokov sem chodím fotografovať. Počas tej doby sa tu vystriedali jelene, srnčia zver, diviaky, líšky, kuny, raz dokonca aj divá mačka. Dominantnou zverou sú tu však daniele, ktoré solisko navštevujú pravidelne každý deň. Mal som mnoho príležitostí pozorovať túto krásnu a ušľachtilú zver počas rôznych ročných období a rád spomínam na mnohé zaujímavé stretnutia.
Danielia zver je veľmi hravá. Niekedy sa do hry pustia aj staršie jedince.
Zvyky zveri sa menia
Dnes tu opäť sedím a čakám, kým sa celkom nerozjasní. Včera som tu totiž po prvýkrát v tomto roku počul chŕkať daniela, a to je dôvod, prečo tu sedím. Je začiatok októbra a začína sa danielia ruja. Aj keď sa mi zdá, že akosi zavčasu. Ešte sa neskončila jelenia ruja, len prednedávnom som počul pomerne intenzívne ručanie jeleňa, a už sa začínajú ozývať aj daniele. Je zaujímavé pozorovať, ako sa v posledných rokoch vplyvom klimatických zmien menia zvyky zveri. Už neplatí, že diviaky sa pária v novembri. Pária sa počas celého roka a pruhované mláďatá môžeme v prírode pozorovať nielen na jar, ale aj v lete, na jeseň, dokonca v zime. Jelenia ruja sa tiež posúva, neraz počuť ručiaceho jeleňa už koncom augusta.
Solisko bolo najviac navštevované za daždivých dní.
Adrenalín a radosť
Tento rok som si dal záväzok, že sa danielej ruji budem venovať naplno, od jej začiatku až po koniec. Rád by som odfotografoval silného lopatára v plnej ruji. Už sa o to pokúšam pár rokov, no zatiaľ sa mi nedarí. Vo zvernici, kde sa daniele často chovajú, by to určite problém nebol, ale to ma nebaví, nie je to ten správny adrenalín a ani radosť z vydarenej fotky. Od poľovníkov často počúvam, že danielia zver je „hlúpa“, krotká a nie je problém sa k nej dostať. Nemôžem tento názor na základe vlastných skúseností potvrdiť, práve naopak. Myslím si, že ide o veľmi bystrú zver s vynikajúcim zrakom, sluchom a čuchom. Krotká môže byť snáď len tam, kde ju vypustili z farmového chovu do revíru na zazverenie a je stále zvyknutá na ľudí. Každý poľovník mi určite dá za pravdu, že lov daniela je rovnako obtiažny ako lov jeleňa a v niektorých aspektoch je ešte obtiažnejší. Zasa to môžem potvrdiť na základe osobných skúseností. Priblížiť sa k danielovi, ktorý je v plnej ruji, nie je vôbec jednoduché. Aspoň v revíri, kde chodím fotografovať, je to dosť veľký problém. Je tu mnoho mladín, les je porastený bohatým podrastom černíc a iných krov. A práve tu majú daniele rujoviská. Niekoľkokrát sa mi síce podarilo priblížiť k chŕkajúcemu danielovi, no v hustom podraste a veľmi slabom svetle som vôbec nemohol fotografovať. Ako poľovník by som možno uspel, no na dobrú fotku musím mať vzdialenosť najviac 50 – 70 metrov. K tomu dobré svetlo, čo v prítmí zarasteného lesa nie je ani cez deň za slnečného počasia. Často sa však k danielovi ani nedalo dostať, pretože ho „strážili“ danielice a už naďaleko som počul praskot konárov a lomoz utekajúcej zveri, keď odbiehali aj s danielom ďaleko odo mňa. Mnohokrát som prišiel na rujovisko, ktoré už bolo prázdne a prítomnosť daniela prezrádzal len jeho ostrý rujný pach a vyhrabané jamy. Táto taktika mi nevychádzala, a tak som sa rozhodol zmeniť ju. Zvolil som vyčkávaciu taktiku, a preto teraz sedím v úkryte s nádejou, že daniel, ktorý tu včera chŕkal, sa ukáže aj na rúbanisku. Kalkulujem s tým, že možno ho z mladiny vytiahne pach nejakej rujnej danielice.
Najčastejším hosťom soliska boli danielice.
Tlačenica na solisku
Pred tridsiatimi rokmi, keď som sa fotografovaniu a pozorovaniu zveri začal venovať intenzívnejšie, tu o danieloch nikto ani nechyroval. Revír bol plný srnčej zveri, občas bolo vidieť diviaky. Priľahlé polia boli zasa plné zajacov. Kde sú tie časy! Zajace zmizli skoro úplne a dnes je pre mňa doslova sviatok, ak nejakého uvidím a odfotografujem, srnčia zver tu je zdecimovaná a drží sa najmä na okrajoch polí. V súčasnosti v revíri dominuje danielia zver, ktorá tu bola možno pred dvadsiatimi rokmi vypustená. V tej dobe bola rarita zazrieť daniela. Dnes tu danieliu zver uvidíte všade, hojne rozšírená je aj diviačia zver a v posledných rokoch tu celoročne žije aj zver jelenia. Preto mi aj na solisko najviac chodia daniele, resp. danielice. Ešte sa mi nikdy nestalo, že počas návštevy úkrytu mi neprišla zver, samozrejme spravidla danielia. Preto som mal veľa možností pozorovať ich správanie. Solisko bolo najčastejšie navštevované od mája do konca júla. Boli dni, keď som v tomto období mával na solisku naraz aj 15 až 20 jedincov zveri, ktorá sa tu postupne schádzala. Zver bola najaktívnejšia počas zamračených a daždivých dní. Prekvapilo ma najmä to, že zver bola aktívna aj za pomerne prudkého dažďa. Dovtedy som aj ja zastával všeobecne rozšírený názor, že počas daždivých dní sa zver nepasie, ale stojí v lese alebo je zaľahnutá v húštinách. Opak je však pravdou a presvedčil som sa o tom celkom náhodou. Do úkrytu som sa vybral v jeden zamračený deň. Už keď som prichádzal, začalo pršať. Bol som namrzený a rozmýšľal som, či sa nevrátim, no povedal som si, že chvíľu počkám v úkryte, či neprestane pršať. Nečakal som ani päť minút a z húštiny sa vynorila hlava danielice. Skúmavým pohľadom prezrela okolie a keď zistila, že je všetko v poriadku, vyšla na rúbanisko. Za ňou vyšlo malé danielča a mladá minuloročná danielica. Hneď zamierili k solisku. Vzápätí z opačnej strany vyšli tri danielice. Aj ony zamierili k solisku. Začalo pomerne intenzívne pršať. Zveri to však vôbec neprekážalo a spokojne lízala soľ. Asi o desať minút prišla na solisko ďalšia skupina danielíc aj s mladými. Na solisku začínal byť „pretlak“ zveri, niektoré staršie danielice začali vyháňať tie mladšie. Odtláčali ich hlavami, hrýzli do bokov.
Silný medailový lopatár sa mi v plnej paráde ukázal až po ruji.
Na scéne lopatáre
Zrazu však danielice spozorneli. Prestali lízať soľ a zrak upreli na blízku húštinu. Začali byť nepokojné, podupávali nohami, naťahovali krky a uprene pozorovali jedno miesto. Zrazu sa z hustého podrastu vynorila hlava daniela. Parožie ešte nemal celkom vyvinuté. Skúmavo pozoroval napäté danielice a pomaly sa pohol smerom k solisku. Za ním sa z húštiny vynoril ďalší, za ním ďalší, ďalší, spolu ich bolo deväť. Ako posledné vyšli dva statné daniele – lopatáre s už takmer dokončeným vývinom parožia. Solisko bolo zrazu plné zveri a ja som nevedel, čo skôr fotografovať. Bolo zaujímavé sledovať, aký rešpekt mali danielice pred danielmi. Opatrne ich ovoniavali a mal som taký pocit, akoby niektoré na nich hľadeli s „posvätnou“ úctou.
Bláznivé hry
Ísť fotografovať za daždivého počasia sa mi osvedčilo aj neskôr. Slabú návštevnosť soliska som zaznamenal za horúcich slnečných dní. Vtedy mi len ojedinele cez deň prišla zver, ktorá svoju aktivitu presúvala do podvečerných a skorých ranných hodín. Podobná situácia bola aj za veterného počasia. Danielia zver solisko najčastejšie navštevovala počas dopoludňajších a skorých popoludňajších hodín. Bolo zaujímavé, že po 16. hodine aktivita na solisku ustala. Občas sa najmä v podvečer objavil ešte ojedinelý jedinec, ale to sa nedalo porovnať s návštevami soliska v najrušnejšom čase. Solisko pravidelne dopĺňam kamennou soľou, často soľ drvím a zmiešavam s hlinou, čo zver mimoriadne obľubuje. Zver na solisko najčastejšie prichádzala v menších skupinkách, tzv. rodinných čriedach, zriedkavejšie aj jednotlivo. Najkrajšie zážitky však mám z návštev danielíc s mladými danielčatami. Toľko roztopaše a radosti zo života som nepozoroval u žiadnej inej zveri. Mladé danielčatá sú ako neposedné deti. Behajú, vyskakujú a naháňajú sa bláznivým behom. Často sa mi pri solisku stretli viaceré matky s mladými a vtedy začalo to pravé divadlo. Danielčatá sa začali naháňať, vyskakovali do výšky a skákali po sebe. Niekedy touto bláznivou náladou nakazili aj staršie jedince, najmä mladé minuloročné danielice. Viackrát som pozoroval, ako takého hrajúce sa mláďa začala napodobňovať dospelá danielica a začala sa s ním blázniť. Vyskakovala do výšky tak, že sa odrážala všetkými nohami a bláznivo sa naháňala s mláďaťom. Niekedy sa „pojašili“ aj staré danielice a začali sa naháňať a vyskakovať na seba.
Prírodní liečitelia
No skôr som u starších danielic pozoroval určitú rivalitu. Niekedy sa hrýzli a vyháňali od soliska, a to najmä vtedy, keď sa pri solisku stretli dve rodinné skupiny. Občas sa pustili aj do „pästného“ súboja, keď sa proti sebe zdvihli na zadné nohy a kopali sa raticami. Väčšinou sa však jedince z rôznych skupín dobre znášali. Počas hodín strávených v úkryte som okrem správania zveri mal možnosť pozorovať aj rôznorodosť ich potravy. Zver sa často po návšteve soliska rozpásla po celom rúbanisku, kde spásala najmä rôzne druhy tráv, listy černíc a iné byliny. Prekvapilo ma, že pomerne často spásali listy vratiča, ktorý nie je veľmi chutný. Vratič obyčajný (Tanacetum vulgare) je známa liečivá rastlina, ktorá sa používa proti vnútorným a vonkajším parazitom, čo s najväčšou pravdepodobnosťou zver využívala. V jesenných mesiacoch sa zver orientovala na jadrové krmivo, najmä žalude, ktoré intenzívne vyhľadávala. V zime spravidla ohrýzala konáriky rôznych kríkov a nízkych stromov, vyhľadávala listy černice a pri snehovej pokrývke vyhrabávala spod snehu zbytky trávy. Daniele sú známe aj svojou farebnou mnohotvárnosťou. Na solisku som viackrát mal biele jedince, ale aj úplne čierno zafarbené, čo oproti normálne zafarbeným jedincom bolo zvláštne a zaujímavé.
Keď daniel pózuje
Z úvah ma zrazu vyrušilo prasknutie vetvičky. Úplne som precitol. Napnem všetky zmysly a čakám, čo sa bude diať. Je jasné, že neďaleko mňa sa pohybuje nejaká zver. Už počujem šuchot lístia a tiché kroky, ktoré prichádzajú z ľavej strany. Z malinčia sa vynorí daniel. Je to mladý jedinec s malými a slabo vyvinutými lopatami. Nejde však lízať soľ, ale začne ovoniavať okolie soliska. Zrazu zdvihne hlavu, vyhrnie pysky a otáča hlavou zo strany na stranu. Je to jasné, nedávno tu musela byť rujná danielica, ktorá tu zanechala pachovú stopu. Daniel podíde bližšie, znovu ovoniava zem a opäť zdvihne hlavu a vyhrnie pysky. V duchu sa zasmejem, táto jeho póza je veľmi komická. Ešte zopár minút sa daniel predvádza a potom dôstojným krokom odkráča do húštiny. Paráda, prezerám si prvé dnešné obrázky na displeji fotoaparátu. Už sa úplne rozvidnelo, je takmer pol deviatej ráno. V diaľke sa zrazu ozve chŕkanie daniela. Pohľad mi padne na solisko. Neverím vlastným očiam. Pri solisku stojí solídny lopatár. Stojí tam nepohnute, v prvom momente vyzerá ako prelud. Opatrne otáčam objektív a robím prvé obrázky. Daniel sa pohne a prejde asi do polovice rúbaniska. Tam zastane. Niečo sa mu nepozdáva, mňa však cítiť nemôže, vietor mám dobrý. Zrazu sa otočí a pomalým klusom odbehne do hustého porastu. Škoda.
Vtedy som ešte netušil, aký krutý osud čaká tohto daniela. Asi o dva týždne mi kamarát poslal fotografie dvoch do seba zakliesnených danielov. Našli ich vraj turisti na okraji lúky. Jeden z nich ešte žil a vláčil uhynutého súpera. Daniele boli do seba tak nešťastne zakliesnené, že sa nedali „rozpliesť“ ani po vyvarení trofeje. Pozerám sa na obrázky, a zrazu sa mi zdá jeden z nich akýsi povedomý. Rýchlo vyhľadám svoje fotky danielov a bezpečne spoznávam daniela z môjho soliska. Trochu som odbočil, no nedalo mi nespomenúť túto zaujímavú, ale smutnú príhodu. Daniel odbehol a ja som si myslel, že som ho poplašil pri exponovaní obrázkov. Aj keď mám funkciu tichého snímania, predsa len aj to tiché cvaknutie uzávierky zver niekedy počuje a spozornie. Mýlil som sa. Krátko nato ako daniel odbehol, sa z druhej strany rúbaniska, celkom blízko môjho úkrytu, vynoril ďalší daniel. Statný lopatár, určite ten, ktorého som v predchádzajúci deň počul, odchádzal smerom odo mňa, krížom cez rúbanisko a „zapadol“ do blízkeho lesa. Neotočil sa ani vtedy, keď som na neho zacmukal. Usúdil som, že za rýchly odchod predchádzajúceho daniela mohol tento omnoho silnejší samec, ktorý mal v tejto oblasti rujovisko.
