V Spojených štátoch môžeme financovanie ochrany rýb a zveri charakterizovať ako model „používateľ platí, používateľ získa”. Poľovníci a rybári priamo podporujú činnosti zamerané na ochranu prírody a živočíšnych druhov
Často nie je jednoduché vysvetliť ľuďom – nepoľovníkom, prečo je dôležitá udržateľnosť. Ochrancovia prírody, poľovníci, sú však povinní starať sa o prírodu a zachovať ju. Ináč poľovníctvo stráca svoje opodstatnenie.
Udržateľné poľovníctvo je niečo oveľa viac, ako len presadzovanie záujmov poľovníkov. Starostlivosť o nelovené druhy, biotopy a iné zásahy ľudí, sú dôležitými faktormi v rovnici udržateľnosti. Jej praktická realizácia je omnoho ťažšia. Základné princípy udržateľnosti sa dajú zavádzať do praxe viacerými spôsobmi. Neexistuje jednotný prístup, ktorý funguje rovnako v každom prípade. Čiastočne je to spôsobené tým, že žiadne dve oblasti nie sú rovnaké. Druhy, biotopy, potreby miestnych spoločenstiev, právny systém v krajine a samozrejme samotní poľovníci ovplyvňujú vykonanie trvalej udržateľnosti. Preto nemá zmysel porovnávať africkú metódu s poľovníckou praxou v škandinávskych krajinách.
V článku uvedieme tri rôzne prístupy k trvalo udržateľnému využívaniu prírody pomocou prípadových štúdií. Ich porovnaním chceme objasniť, prečo a ako prebieha trvalo udržateľný lov, a aké výhody môžeme získať uplatňovaním princípov trvalej udržateľnosti.
Príklad z Namíbie
Poľovnícke hospodárenie v Namíbii sa v súvislosti s udržateľnosťou často označuje ako najlepšie. Základným prvkom namíbijského lovu je systém založený na komunálnom hospodárení. Aby sme pochopili túto prax, musíme najskôr poznať históriu poľovníctva v tejto krajine.
Počas koloniálnej vlády boli miestni obyvatelia zbavení práva na lov. Spoločenstvá, ktorých prežitie predtým záviselo od zeme, náhle stratili príležitosť profitovať z voľne žijúcich zvierat. Toto právo bolo obnovené až v roku 1990, keď Namíbia získala späť svoju nezávislosť. Krátko nato v roku 1998 zaviedli komunálne poľovnícke hospodárenie. To umožňuje vlastníkom pôdy a miestnym spoločenstvám hospodáriť so zverou na ich pôde, a tým získať príjmy. Je to v ostrom kontraste s obdobím pred nezávislosťou, keď s regionálnymi lovcami zaobchádzali ako s pytliakmi.
Dnes každú oblasť spravujú miestni obyvatelia, ktorí sú zdpovední za vykonávanie plánov chovu a lovu zveri, usporadúvanie výročných valných zhromaždení a prípravu finančných správ. Každá oblasť je riadená výborom, jeho členov vyberá komunita z vlastných radov.
V komunitnom poľovníckom hospodárení pochádzajú príjmy z lovu trofejí a predaja mäsa. Prísne nariadenia a kvóty zabezpečujú udržateľný lov. Kvóty sa stanovujú na základe ročných sčítaní zverí, ktoré vykonáva namíbijské ministerstvo životného prostredia a cestovného ruchu a samotné komunity.
Dnes je tu zaregistrovaných 86 poľovníckych revírov. Z hľadiska rozlohy pokrývajú 19,6% krajiny. Tento systém umožnil divočine stať sa kľúčovým ekonomickým faktorom pre krajinu a jej obyvateľstvo. Z hľadiska ochrany prírody sa počet divej zveri zvýšil a je stabilný. Komunálne poľovnícke hospodárenie však zahŕňa aj správu a ochranu biotopov a ochranu iných druhov. V širšom zmysle využívanie pôdy prostredníctvom poľovníctva kompenzuje škody spôsobené poľnohospodárstvom, keďže toto sa v súčasnosti považuje za najväčšiu príčinu straty biodiverzity.
Komunálne poľovnícke hospodárenie hrá kľúčovú úlohu v zabezpečení živobytia miestnych komunít. Príjmy z poľovačiek sa vracajú späť do komunít a prinášajú ďalšie výhody pre jej členov. Buď priamo – napríklad prostredníctvom nových pracovných miest – alebo nepriamo – ako zdroja mäsa – alebo dokonca cez rozvoj infraštruktúry (napríklad udržiavaním výstavby škôl, ciest, nemocníc). Napriek kontroverzii okolo lovu trofejí je nepopierateľné, že namíbijský model je úspešný.
Severoamerický model
Severoamerický model je súbor princípov, ktoré vymedzujú ochranu a riadenie voľne žijúcich druhov v USA a Kanade. Je to prístup, ktorý kombinuje ochranu zveri s trvalo udržateľným využívaním a vedeckým výskumom a zároveň zabezpečuje, aby sa príjmy z poľovníctva minuli na správu a zachovanie biotopov. Z toho majú úžitok druhy, ktoré nemožno loviť.
Pred zavedením tohto modelu v Severnej Amerike, koncom 18. a začiatkom 19. storočia, dosiahol úpadok voľne žijúcich druhov bezprecedentné rozmery, najmä v dôsledku neregulovaného a trhovo orientovaného lovu. Drastický pokles bol zaznamenaný v populáciách jeleňov amerických, losov, bizónov, ale aj iných bylinožravcov a mnohých druhov vtákov.
Cieľom zmien, ktoré mali napraviť neutešený stav, bolo sprístupniť zver všetkým – stala sa predmetom verejného vlastníctva nielen bohatých jednotlivcov a organizácií. Spojené štáty americké sú dnes uznávané ako krajina, ktorá účinne kombinuje záujmy poľovníkov so snahou chrániť voľne žijúcu zver. Vidieť to najmä na tom, ako vytvára materiálne zdroje na ochranu prírody.
V USA môžeme financovanie ochrany rýb a zveriny charakterizovať ako model „používateľ platí, používateľ získa”. Poľovníci a rybári priamo podporujú činnosti zamerané na ochranu prírody a zveri. Až 60 – 90 percent rozpočtu štátnych agentúr (U. S. Fish and Wildlife Agency) zodpovedných za ochranu prírody, pokrývajú poľovníci a rybári, predovšetkým cez spotrebné dane. Spotrebné dane sú vyrubené na všetky druhy poľovníctva, športovej streľby a rybolovu. Jedná sa o 10-percentnú daň zo všetkých poľovníckych/streleckých/rybárskych výrobkov, ktoré platia výrobcovia.
Vyzbierané dane idú do verejných agentúr, ktoré financujú činnosti spojené s ochranou biotopov, výskumom a s monitorovaním. Časť peňazí sa využíva aj na účely poľovníckeho hospodárenia. Stabilnú úroveň populácie druhov určujú kvóty, ktoré stanovujú vládne agentúry na základe zozbieraných údajov.
Dane vyberá federálna vláda, tá ich prerozdeľuje medzi vládne agentúry vo všetkých 50 štátoch v závislosti od dopytu, pôdy, počtu poľovníkov a rybárov. Sumy sa rozdelia automaticky, a ani americký Kongres na ne nemá vplyv. V roku 2018 tieto dane tvorili viac ako 1 miliardu dolárov.
Na systéme v USA je jedinečné to, že poľovníci priamo financujú ochranu druhov a biotopov. V praxi to však znamená aj to, že agentúry pre ochranu prírody si nekonkurujú s inými sektormi ( vzdelávanie, zdravie) pri žiadostiach o príjem z verejných financií. Samozrejme tento model môže fungovať iba v krajinách s vysokým počtom poľovníkov, a Spojené štáty takou krajinou sú.
Úspešný projekt v Pakistane
Komunitný manažment prírodných zdrojov (CBNRM) je činnosť miestnych spoločenstiev, prostredníctvom ktorých sa prírodný zdroj spravuje a zachováva takým spôsobom, aby im poskytol obživu. Poľovníctvo a trvalo udržateľné využívanie voľne žijúcej zveri sú súčasťou projektov CBNRM na celom svete.
Spomínaný systém v Namíbii môžeme považovať ako jednu z formiem tohto manažmentu. Namíbia uplatňuje zásady CBNRM ako neoddeliteľnú súčasť zákona o poľovníckom hospodárení, a tým zabezpečuje ochranu zveri a výhody, ktoré z toho plynú, získavajú mieste komunity. Tento model sa však nedá vždy použiť ako všeobecné pravidlo. V mnohých prípadoch sa programy CBNRM vyvíjajú pre konkrétnu oblasť a konkrétny problém.
Príkladom toho je „Projekt ochrany prírody Torghar“ v Pakistane. Miera pytliactva v regióne Torghar viedla k drastickému poklesu počtu populácie sulejmánskeho markhura (menej ako 100 jedincov) a afganskeho uriala (približne 200 jedincov). Vodcovia miestneho kmeňa Pathan v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia spustili a koordinovali projekt, keďže vláda nezaviedla opatrenia potrebné na ochranu týchto druhov.
Cieľom projektu bolo znížiť pytliactvo. Členovia miestnej komunity boli zamestnaní ako revírnici. Dohodli sa, že sa zdržia loveckých aktivít. Nábor revírnikov sa financoval z lovu trofejí. Obmedzený počet zahraničných poľovníkov mal za následok vysoké poplatky za lov týchto druhov. V rokoch od 1986 do 2012 projekt priniesol 486 400 dolárov pre samosprávu a za rovnaké obdobie ďalších 2 712 800 dolárov pre miestnu komunitu. Zo zisku sa okrem platov pre 80 revírnikov vybudovali školy a zdravotnícke zariadenia. Vďaka projektu kleslo pytliactvo a súčasne sa podarilo zvýšiť počet populácií: počet markhurov sa do roku 2012 zvýšil na 3 500 a počet urialov bol 2 541 v roku 2005.
Projekt bol do značnej miery úspešný aj preto, lebo zohľadnil potreby divočiny aj ľudí. Priniesol prospech z viacerých hľadísk: ochrana druhov, prekonanie pytliactva, podpora miestnej obživy a zapojenie zahraničných poľovníkov.
Medzinárodná rada pre poľovníctvo a ochranu zveri, prevzaté z magazínu Nimród, Foto: Shutterstock
