Poľovník potrebuje pre „lovu zdar“ aj kus šťastia. Bonusom je, ak ho pri tom postretne nielen poľovnícke, ale i poľovníkovo šťastie. A práve o tom je môj príbeh.
Je horúce leto 2010. Jozef a ja dostávame od hospodára Jara za úlohu odloviť ešte jedného srnca prvej vekovej triedy, vyložene výradového, najlepšie gombičkára. Viem o jednom takom, parožky má nízke, len niekoľkocentimetrové a vekovo zapadá do hospodárovej požiadavky. Čistý výrad. Už dvakrát som ho videl, raz z posedu a raz zo skladacej stoličky, vždy vyšiel v rovnakom čase, ale vždy pri inom posede. Povolenie k odstrelu som vtedy však nemal, a tak môj kontakt s ním mal iba charakter pozorovania.
Z posedu na posed
Večer sa s Jozefom dohadujeme, kedy sa stretneme a ja som ráno presný, rovnako ako Jozef. Čaká na mňa pred domom v „plnej poľnej“. Po nasadnutí do auta mu navrhujem ísť na posedy neďaleko lokality Budín, presnejšie na „letisko“ (bývalá plocha kedysi vyčlenená pre lietadlo tzv. čmeliaka). Jozef v tejto lokalite postavil jeden kazateľnicový a dva sedačkové posedy. Navrhujem mu, aby si šiel sadnúť na ten pohodlnejší, kazateľnicový, nakoľko je vysoký predpoklad, že srnec vyjde jemu. Šanca sa črtala aj mne, a preto som si vybral sedačkový posed obďaleč, z inej strany Letiska. Sadáme si ešte za tmy. Rozvidnieva sa, a to je čas, keď by sa mal v ďateline objaviť náš srnec, ktorý, ako hovorí náš kolega Vilo zvaný aj Tutino, dostal „časenku“. Zvláštne, srnca som predtým videl práve v tomto čase. V lokalite, kde sme boli zapísaní v knihe revíru, je ešte jeden sedačkový posed, je to na konci letiska, na agátovej medzi s výhľadom na dolinu – oproti Pihorňovmu háju. Jozefovi posielam sms, že sa presúvam na spomenutý posed, hoci viem, že z posedu ma bude vidieť.
Pomaly a trpezlivo
Krok po kroku kopírujem medzu a v diaľke vidím, ako sa práve v doline medzi spomenutou sedačkou a Pihorňovým hájom pasie srnec. Hoci mu nevidno celé telo, oranžová farba jeho krku výrazne kontrastuje so zeleným porastom. Hovorím si: Ak budem mať šťastie, bude to on. Pomaly, trpezlivo, krok po kroku idem bližšie k nemu, sem tam zastavím a ďalekohľadom sa snažím zistiť, čo má medzi ušami. Áno, je to on! Len ako sa k nemu dostať… Srnec sa pasie, sem tam zdvihne hlavu a obzerá si terén. Keď sa pozerá mojim smerom, stáva sa zo mňa socha. Uľaví sa mi, keď sa začne opäť pásť. Moja vzdialenosť k posedu je väčšia ako je vzdialenosť posedu k srncovi, ktorá je strelecky optimálna, odhadujem ju asi na sto metrov. Mne však zostáva ešte hodný kus cesty k posedu, pričom rátam s veľkou dávkou poľovníckeho šťastia. Pokračujem pomaličky a trpezlivo. Iba dúfam, že cestou nestretnem v spomínanej medzi srnu či iného srnca, ktorí naše stretnutie budú hlasito komentovať bäkaním. Ako zázrakom sa mi darí dostať pod posed. Srnec sa stále pasie v ďateline, ktorá je podstatne vyššia, ako tráva na letisku. Netrúfam si vyliezť na posed, aby som to v poslednej fáze nepokazil.
Ná, de ho máš?
Rozhodujem sa okamžite, budem strieľať zo zeme a ako oporu použijem rebrík posedu. Srncovi trčí z vysokej orosenej ďateliny iba hlava a krk, vzdialenosť je asi sto metrov. Guľobrok som mal čerstvo nastrelený s novým strelivom RWS, preto si trúfam. Opieram sa o rebrík posedu a čakám, kým sa srnec natočí bokom. Konečne. Veľmi dôsledne sa snažím zamieriť na malý terč, ktorý mi poskytuje jeho krk, lebo viem, že ho buď trafím, alebo miniem. Musím mať aj šťastie. Jemne sa dotýkam spúšte, môj guľobrok vie, čo musí urobiť. Po výstrele srnec mizne v ďateline – mám šťastie! Jozef po chvíli prichádza a nachádza ma, ako križujem ďatelinu v doline, ale bez srnca. „Ná, de ho máš?“ pýta sa. Odpovedám už mierne nervózne: „Šak tu, v doline! Nezapamatal som si presne místo, de padol a teraz sa z toho nevím vysomárit!“ odpovedám mu v našom nárečí, ktorým sa hovorí aj v Radošinskom naivnom divadle (od Radošiny sme pár kilometrov). Na Jozefovi si vážim jeho pragmatickosť a pokoj v rôznych situáciach, hoci o ňom nemožno povedať, že by bol práve flegmatik. „Odkál ti vyšou?“ pýta sa Jozef. „Z medze!“ odpovedám nervózne.
Po stope v opadanej rose
Jozef sa pomaly odoberá k medzi, kopíruje ju a zrazu v pravom uhle odbočí a ide po ďateline smerom k doline (šiel po stope, ktorú zanechal srnec zrazením rosy na ďateline). Zrazu zastaví a uprene sa pozerá na zem. „Šak tu je!“. Moja nervozita je razom preč. Mám šťastie. Srncovi vzdávam úctu, Jozef ulamuje na agáte vetvičky, jednu dáva srncovi ako posledný hryz, jednu dáva na ranu a jednu, namočenú vo farbe mi podáva, a zároveň blahoželá. Som šťastný. Túto radostnú udalosť oznamujeme hospodárovi Jarovi, ktorý chce srnca samozrejme vidieť, a tak naše kroky smerujú na jeho chalupu. Jaro skontroluje správnosť odstrelu a jeho spokojnosť je sprevádzaná malým úsmevom. Uvedomujem si, že som mal šťastie pri približovaní, pri streľbe a aj pri dohľadávke, bolo to poľovnícke šťastie.
Romantika v pendoline
S týmto pocitom na druhý deň odchádzame spolu s manželkou Vierkou na krátky niekoľkodňový pobyt do Prahy. Kvôli romantike a z nostalgie si vyberáme cestu pendolinom. Odchod z Bratislavy je krátko po šiestej. Po opustení stanice sledujem z okna prírodu, polia s posedmi na medziach a som zasa v poľovníckom svete. Precitám, keď ma Vierka chytí za ruku a ospalá mi hovorí: Idem si pospať. Pozerám sa na ňu, ako jej klesajú mihalnice na jej krásnych modrých očiach. Uvedomujem si, že včera som mal poľovnícke šťastie, ale zároveň mám aj iné šťastie, šťastie, že mám ženu, ktorá ma v poľovníctve podporuje a fandí mi. Toto je zasa poľovníkovo šťastie a ja som zaň veľmi vďačný.
