Dôležitou súčasťou loveckého výstroja je optika, teda ďalekohľady. Tie dnešné sú veľmi odolné, ale čo keď sa predsa len niečo pokazí? Vždy som si hovoril, že v takom prípade sa dá ako pomoc v núdzi kúpiť niečo lacné.
Znovu som si na to spomenul, keď mi dovozca ponúkol na testovanie dva ďalekohľady od výrobcu Levenhuk, ktorého som nepoznal. Táto firma vznikla v roku 2002 v USA, teraz preniká aj do Európy, výrobné zázemie má v Číne. Svoje priame zastúpenie má dnes už aj v ČR. Na test mi dovozca poskytol ďalekohľady 10×50 Bino, klasický triéder v takmer najnižšej cenovej hladine a 10×52 Monako, cenovo zo strednej triedy. Obaja sú možní kandidáti na ďalekohľad v núdzi, Monaco aj ako dostupný poľovnícky ďalekohľad.
Ďalekohľady Levenhuk 10×50 Bino (vľavo) a 10×52 Monaco (vpravo) i s prepravnými obalmi a taškami.
Starý dobrý Leupold
Testoval som už viac ďalekohľadov, všetky patrili skôr do vyššej alebo strednej cenovej kategórie. Lenže pri ich testovaní sa človek dostáva do problémov – jednoduché podmienky užívateľského testu bez pokročilých meradiel a pomôcok, a pokrok v kvalite ďalekohľadov spôsobili, že je čoraz zložitejšie medzi testovanými ďalekohľadmi nájsť nejaký preukázateľný rozdiel. Ako etalón pre tento test som zvolil svoj ďalekohľad Leupold 10×50 Tactical, ktorý používam v poľovníckej praxi. Patrí do vyššej triedy, cenou aj kvalitou, a použil som ho hlavne preto, že ho mám k dispozícii a využívam ho ako porovnávaciu vzorku už dlhší čas.
Levenhuk 10×50 Bino – závit umožňujúci inštaláciu ďalekohľadu na statív pri dlhodobom pozorovaní.
Stelesnená jednoduchosť
Levenhuk 10×50 Bino som použil vlastne proti odporúčaniu dovozcu. Ten sám hovorí, že na seriózne používanie jednoznačne odporúča vyššie rady. Ale išlo mi práve o to, nájsť čo najlacnejšie riešenie v núdzi. Po dlhom presviedčaní dovozca s testom súhlasil. Ďalekohľad je jednoduchosť sama. Nemám potuchy, kde ho vyrobili, na obale je len prosté oznámenie, že ďalekohľad bol navrhnutý a vyrobený pre firmu Levenhuk Ltd., USA. Neviem ani, z čoho je vyrobený, ale aspoň šošovky sú sklenené, údajne kvality BAK – 4. O vlastnostiach sa na obale hovorí, že je ďalekohľad vodotesný s viacnásobne povlakovanými šošovkami, že je možné ho upevniť na statív a že balenie obsahuje prenosné puzdro. V škatuli sa naozaj nachádza puzdro z mäkkej látky s jednoduchým nosným popruhom. Ďalej je tu aj nosný popruh na ďalekohľad, teda skôr opuchnutá šnúrka a ďalekohľad samotný. Ďalekohľad má klasickú konštrukciu s Porro hranolmi (teda s „prerazeným“ tubusom), na povrchu je potiahnutý mäkkým plastom. Očnice sú z mäkkej syntetickej gumy, mostík je zdvojený. Prvý dojem nie je až taký zlý.
Rozmerové porovnanie ďalekohľadov. Zľava doprava to sú Levenhuk 10×50 Bino, Leupold 10×50 Tactical (pieskovo žltý) a Levenhuk 10×52 Monaco
Prichádza šok
Ďalekohľad je pomerne veľký, na svoju veľkosť sa mi zdal byť až podozrivo ľahký. Avšak už druhé uchopenie ukázalo, že plast chrániaci vonkajší povrch tubusov zrejme nedrží na celej ploche tubusu, mal som pocit, že na niektorých miestach tubusu nie je spojený s telom ďalekohľadu a pod prstami sa posúva. Oveľa väčší šok ma ešte len čakal – ďalekohľad nemá žiadne ostriace prvky, ani na jednotlivých okulároch, ani centrálne. Veľmi jednoduchý návod hovorí, že ďalekohľad má „plávajúce zaostrenie“, ktoré vyhovie každému oku od minimálnej vzdialenosti ostrenia, teda asi od osem metrov do nekonečna. V skutočnosti zrejme ide o optický systém s veľkou hĺbkou ostrosti. Krytky tvoria štyri gumové kalíšky nasadené na okuláre a objektívy.
Ďalekohľady Levenhuk 10×50 Bino (hore) a 10×52 Monaco (dole) po sprche.
Na seriózne použitie
Ďalekohľad 10×52 Monako je z iného súdka. Pokrytý je mäkkou syntetickou gumou, ale tá drží a poskytuje podstatne istejšie uchopenie. Je pomerne kompaktný, so strechovými hranolmi a teda s priamymi tubusmi, očnice sú výsuvné. Tubusy spája jediný mostík. Na pravom okuláre je možnosť dioptrickej korekcie. Ostrenie je centrálnym gombíkom. Hoci hmotnosť ukázala len o 130 gramov viac než u Bina, po uchopení Monaca máte v ruke ten upokojujúci pocit hmotnosti, ktorá síce ešte neláme krk, ale pomáha stabilizovať ďalekohľad pri pozorovaní. Puzdro je už čiastočne polstrované, ale bez akéhokoľvek popruhu alebo kotevných miest pre jeho pripojenie a slúži teda len ako skladovacia truhla. Nosný popruh ďalekohľadu je z pružného syntetického materiálu, široký a pohodlný; neurobil by hanbu ani ďalekohľadu vyššej cenovej kategórie. Tiež krytky šošoviek sú už podstatne praktickejšie riešené, krytky okulárov sú spojené jedným plastovým mostíkom, krytky objektívov šnúrkou. Celok je už zjavne určený pre seriózne použitie.
Na túto fotku som obzvlášť hrdý. Zachytáva okulár pravého tubusu ďalekohľadu Levenhuk 10×50 Bino, v zornom poli okuláru je jasne vidieť oválna kvapôčka vody niekde vnútri prevratnej sústavy ďalekohľadu. Výsledkom je dokonale abstraktný obraz, pre prax úplne nepoužiteľný. Ani opatrným ohrievaním ďalekohľadu sa mi nepodarilo vodu odstrániť.
Optika nepustí
Oba ďalekohľady a pomerný Leupold som podrobil jednoduchému pozorovaciemu testu pri plnom dennom svetle. Pozoroval som najprv testovací obrazec ISO 12233. Tu mal Leupold navrch v rozlišovacej schopnosti, oproti Monacu viedol o jedno pole šrafov, oproti Binu dokonca o dve až tri. To je zrejme daň za univerzálne „plávajúce zaostrenie“ Binu. Pokiaľ ide o kvalitu obrazu, Monaco aj Bino mali okom viditeľnú vankúšikovú vadu na okrajoch zobrazenia (priamka pri okraji zorného poľa sa javí ako prehnutá smerom k stredu tubusu). Pri Monacu som však chybu musel prácne hľadať, kým pri Biene bola jasne viditeľná. Napodiv som nenašiel ani pri jednom ďalekohľade zásadný farebný posun, ani v kontrastných miestach obrazu nemali tmavé body okolo seba „svätožiaru“. S postupujúcim súmrakom sa odstup medzi ďalekohľadmi prehlboval. Na sklonku augusta mi oproti Leupoldovi Monaco poskytlo o 15 – 20 minút menej pozorovacieho času, Bino skončilo dobrou polhodinu pred Leupoldom. Veľmi príznačná pritom bola prudká strata kresby a čitateľnosti obrazu Bina s nastupujúcim šerom. To je dôsledkom toho, že Bino obchádza potrebu ostrenia nastavením veľkej hĺbky ostrosti. Lenže čím je väčšia hĺbka ostrosti, tým je horšia svetelnosť, to vie každý fotograf. Tu sa to len plne potvrdilo. Z pozorovaného predmetu náhle zostal len neveľmi jasný obrys.
Ďalekohľady Levenhuk 10×50 Bino (vľavo) a 10×52 Monaco (vpravo) s krytkami. I na krytkách je jasne vidieť kvalitatívny rozdiel.
Test vodou
Pristúpil som k svojmu štandardnému testu odolnosti voči vode. Bino aj Monaco majú byť vodovzdorné, ale nemal som dobrý pocit, keď som vešal oba ďalekohľady na poličku v sprchovacom kúte a púšťal na ne vodu. Sprchoval som sa vyše desať minút, za ten čas na oba ďalekohľady voľne dopadali odstrekujúce kvapky vody (ale nie plný prúd) simulujúce hustý dážď. Žiaľ, moje temné tušenie (zdieľané s dovozcom) sa naplnilo. V pravom tubuse Bina došlo k prieniku vlhkosti niekam do prevratnej sústavy. V Bine zostal naďalej použiteľný iba ľavý tubus. Obraz v pravom tubuse hral všetkými farbami a pripomínal mi detský kaleidoskop. Ani týždňové sušenie na plnom slnku na okne nedokázalo optickú sústavu zbaviť vody. Monaco sprchovanie prežilo bez ujmy.
Ďalekohľady Levenhuk 10×50 Bino (hore) a 10×52 Monaco (dole) po vybratí z mrazničky.
Test mrazom
Teraz som oba ďalekohľady vložil do mrazničky s teplotou -16 ° Celzia a nechal čas a mráz pracovať. V prípade Bina už to bola len číra zvedavosť. Po viac ako dvoch hodinách mrazenia som ďalekohľady vybral. Na ich povrchu boli miestami namrznuté kvapôčky vody, ale bolo možné upraviť medzipupilárnu vzdialenosť aj pohybovať ostriacimi prvkami Monaca. Zatuhnutie mechanizmov je prirodzené, ale funkcii nebránilo.
Ďalekohľady Levenhuk 10×50 Bino a 10 x 52 Monaco na pozadí testovacieho obrazca.
Hnaný zvedavosťou
Na záver musím zopakovať, že ani podľa Levenhuk ČR nie je model Bino určený na seriózne poľovnícke účely. Test bol hnaný mojou zvedavosťou a výrobca sa nesnažil tvrdiť, že by Bino malo plnohodnotnú poľovnícku optiku. Cena sa pohybuje okolo 1500 KČ, čomu zodpovedá výsledok testu. Čitateľnosť obrazu bola celkom nepochybne v porovnaní s profesionálnym ďalekohľadom Leupold horšia, na druhej strane za normálneho denného svetla by sa Bino na prečítanie srnca iste dalo použiť. Výkon za šera je ale nízky, potrebám súmračného lovu nevyhovie a prienik vlhkosti by vás mohol definitívne vyradiť z hry. Monaco je iná pesnička. Predovšetkým odolá nečasu, aj kresba a výkon za šera sú lepšie. Nedosahuje síce kvalitu Leupoldu, ale ten je naozaj niekde inde a porovnanie nie je voči Levenhuku fér. Monaco je podľa mňa v poľovníckej praxi použiteľné, je to slušný ďalekohľad. Nie je však úplne lacný, cena je okolo 7 000 KČ. Pomer ceny a výkonu je však v prípade Monaca podľa mňa prijateľný.
Nehľaďte len na cenu
Takže to zhrniem. Keď budete v núdzi alebo budete mať hlboko do vrecka, môžete siahnuť po nejakej ekonomickej optike. Poľovník optiku potrebuje, rozlišovacia schopnosť ľudského oka je približne jedna uhlová minúta, s tým nič neurobíme a akákoľvek optická pomôcka ponúkajúca zväčšenie obrazu je prínosom a vítanou pomocou. Určite neodporúčam najlacnejšiu optiku, aj keby jej používanie malo byť časovo veľmi obmedzené. Hoci v posledných rokoch došlo k obrovskému pokroku v kvalite aj relatívne lacných ďalekohľadov, na poľovnícku prax to stále nestačí. Test to jasne preukázal. Nikdy nemôžete vylúčiť náhlu prietrž mračien a baliť ďalekohľad do igelitového vrecka nie je riešenie. Lacné ďalekohľady s cenou okolo 1500 KČ nie sú schodná cesta, na poľovnícke účely potrebujete aspoň solídnu strednú triedu. Za tú už zaplatíte (podľa zväčšenia, svetelnosti a kvality) niečo medzi štyri až dvanásťtisíc českých korún, teda okolo dvesto, tristo eur. Ponuka v tejto kategórii je dosť široká, aby pokryla potreby akéhokoľvek druhu lovu a typu poľovného revíru.
