Kráľ lesnatých oblastí Karpat zmizol z Tatier počiatkom XIX. storočia. On, mohutné zviera, nemohol sa smieriť s ubývaním súvislých porastov, tvoriacich nerušené stanovište, na ktorom mohol spokojne vykonávať svoje putovanie za pašou. Ľud premieňal lesné holiny na lúky a pasienky a preto jeleň musel sa uťahovať do chránených území, na ktorých lesy zachovaly charakter pralesa a svedomití veľkostatkári sa ujali jeho ochrany a pestovania. Vo Vysokých Tatrách karpatský jeleň býval väčšinou letným hosťom, v zime stával vo veľkých bukových a dubových lesoch rozprestierajúcich sa juhozápadne a juhovýchodne od Tatier, nachádzajúc v nich dostatok podrastu a výdatnej prirodzenej paše.
Môžeme ďakovať ušľachtilému úsiliu princa Hohenlohe-Oehringer, že sa do Tatier vrátila lovcovmu uchu lahodná hudba, rujné volanie jeleňa za krásnych tichých jesenných dní. On ho znovu osadil a udomácnil na Javorine v Tatrách roku 1878 a dosiahol znamenitých výsledkov. Priamo vzorné a ušľachtilé porozumenie preukazoval chovu a opatere zveri a neznal hraníc obetavosti, keď išlo o jej zveľadenie. Jeho osadenie sa na Javorine bolo požehnaním pre obyvateľstvo širokého okolia, nakoľko na jeho poľovnom majetku množstvo obyvateľov našlo zamestnanie a zemedelci mohli v tomto uzavretom kraji odpredávať veľmi výhodne svoje zemedelské produkty. Do Javoriny osadení boli jeleni „červení“, altajskí, vapiti a anglickí jeleni bieli. Jeleni „červení“ boli pôvodom zo Slavenčíc v Pruskom Sliezsku, z majetku princa Hohenloheho. Títo boli zväčša pôvodu karpatského, nakoľko tamojšie občerstvovanie krvi dialo sa vždy osadzovaním karpatského jeleňa. Následok toho bol, že títo jeleni sa na Javorine najlepšie aklimatizovali.
Azijskí, americkí a anglickí jeleni boli dodávaní firmou Hagenbeck z Hamburgu, ale nevykazovali takej odolnosti ako jeleni „červení“, ktorých predkovia patrili kedysi k prazveri tatranskej. Od roku 1879 až po 1889, teda plných 10 rokov, nesmel nikto v Javorine uloviť jeleňa! V plnom a správnom chápaní poslania medveďa v prírode na Javorine pestovali svedomite medveďa, ktorého najväčší počet bol 30 kusov a ešte i v zime ho udržovali v bdelom stave, predkladajúc mu pokrm. Odstreleli za zimu až 120 koní a medveďom predkladali. Svetová vojna (1914 – 1918) a časy povojnové poškodily a snížily veľmi počet vysokej zveri v Tatrách. Keď ešte v roku 1914 bolo zveri jelenej okolo 2 000 kusov, odhadoval sa roku 1928 ani nie na 550 kusov, ale už od tohto roku zaznamenávame stále radikálny úbytok. Nezadržateľne postupujúca kultúra premenila v Tatrách každý kúsok zeme na „pestovaný les“. Typický les miešaný, ktorý kedysi príroda stvorila pre výživu svojho tvorstva, úplne zmizol.
Kde pralesový charakter nezdobí lesy, môže sa dochovávať vysoká zver len zimným krmením a odborným pestovaním. Na malých majetkoch to nejde, len veľké latifundiá môžu sa venovať pestovaniu. Ručanie rujného jeleňa zosilňované tiahlym echom strmých skál, ručanie tajomné za jasných hviezdnatých nocí septembra, bude zanedlho vo Vysokých Tatrách labutím spevom a potom hádam už len povesti budú rozprávať o kapitálnych jeleňoch našich Tatier.
(Ernest Bethlenfalvy, ukážka z knihy Naše poľovníctvo, Bratislava 1935)
