Jelenia zver spôsobuje na poľnohospodárskych a lesných kultúrach veľké škody. Starší lesníci a poľovníci si dobre pamätajú sedemdesiate a osemdesiate roky minulého storočia, keď bolo v niektorých revíroch toľko jelenej zveri, že spôsobovala na poľnohospodárskych a lesných kultúrach obrovské škody. Dnes je situácia podobná.
V súčasnosti sa stretávame s výskytom veľkých škôd spôsobených jeleňou a diviačou zverou, či už ide o rozrývanie pasienkov a lúk, polí so zasiatou kukuricou a repkou, alebo o vyrývanie stromčekov z umelej výsadby, odhrýzanie terminálnych výhonkov alebo mladých bukových a smrekových porastov.
Ako to bolo u nás
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia na tento jav vedecky upozorňoval Ing. Vojtech Richter, a to najmä v revíroch hornej Nitry, kde dokazoval až dvesto percentné prezverenie revírov. Jediné východisko videl v znižovaní stavov zveri intenzívnym odstrelom. Takýto stav bol vtedy veľmi aktuálny aj v našom PZ Pravenec s výmerou revíru 7 710 hektárov. Preto sme vtedy podľa pokynov okresných orgánov pristúpili k zásadnému zníženiu stavov jelenej a diviačej zveri, samozrejme, pri plnom rešpektovaní zásad správneho selektívneho odstrelu. Pokiaľ ide o jeleniu zver, pri normovaných kmeňových stavoch 68 jedincov sme lovili vyše 150 jedincov a koncom osemdesiatych rokov bol ročný odstrel v priemere 200 jedincov. Najvyšší odstrel sme zaznamenali v roku 1992, a to až 258 jedincov. Podobne to bolo aj u diviačej zveri. Pri normovaných kmeňových stavoch 32 jedincov sme lovili v sedemdesiatych rokoch v priemere ročne 100 jedincov a koncom osemdesiatych rokov až 150 jedincov. Najvyšší odstrel bol v roku 1990, a to 181 jedincov.
Bezpečnosť nadovšetko
Týmto sme stlmili škody na poľnohospodárskych a lesných kultúrach takmer na nulu. Uvedené údaje v porovnaní s normovanými kmeňovými stavmi nám zároveň jasne ukázali pravdivosť upozornení Ing. Richtera. Takéto zásady by mali byť prijaté aj dnes. Pri takom vysokom odstrele sme si zároveň boli vedomí, že je veľmi dôležité zabezpečiť počas lovu bezpečnosť ľudí. Aj to sa nám podarilo. Od vzniku nášho PZ v roku 1949 sa u nás nevyskytol žiadny prípad postrelenia človeka pri love zveri. Od začiatku sa v našom PZ uplatňovala zásada bezpečnej streľby na zver. Dôraz sme kládli na bezpečné zaobchádzanie so zbraňou, ale najmä na preventívnu ochranu života účastníkov lovu. Tá spočívala vo vytváraní podmienok a prijímaní opatrení, ktoré zaručovali vzájomné včasné rozpoznávanie účastníkov lovu ešte pred samotnou streľbou.
Čo vidí človek a čo zver
Tak napríklad na spoločných poľovačkách na diviačiu zver boli všetci – strelci, honci aj poľovné psy duriace diviaky v pohone – označení výstražným červeným znakovaním tak, aby bol každý účastník poľovačky jasne rozpoznateľný v lesnom poraste. To je dnes už zakotvené v zákone o poľovníctve. Takéto znakovanie poľovníka sa uplatňovalo aj pri posliedkach a postriežkach. Označený poľovník bol zďaleka viditeľný, čo vylučovalo možnosť postrelenia iným poľovníkom. Červené znakovanie zároveň nerušilo a neplašilo zver. Už vtedy sme vedeli, že červená farba nevyplaší jeleniu a diviačiu zver. Z vedeckého hľadiska farba vlastne nie je ani vlastnosť svetla, ani objekt, ide o vnímanie určitého procesu v mozgu. Ako zmyslové bunky pre farebné videnie slúžia jelenej a diviačej zveri (aj ostatným stavovcom) čapíkové receptory v sietnici oka, ktorých pigmenty absorbujú rozličné vlnové dĺžky svetla. Jelenia a diviačia zver má dva druhy čapíkov, a to pre krátkovlnné svetlo od ultrafialového po modré, a receptory pre zelenú a žltú oblasť farieb. Receptory pre červenú farbu tejto zveri chýbajú.
Človek očami poľovníka
Človek očami zveri
Čo nám ešte pomohlo
Boli sme si teda istí, že žiadny náš poľovník s červenou vestou alebo červenou stuhou na klobúku nevyplaší zver, lebo zver, o ktorej je reč, červenú farbu nevníma. Vedeli sme, že takéto označenie poľovníka zaručí jeho bezpečnosť pri love, ale aj úspešnosť lovu. Druhým dôležitým znakom, ktorý nám pomáhala úspešne loviť zver, bolo používanie zeleného alebo maskovaného oblečenia, ktoré zaručovalo, že zver poľovníka pri posliedke alebo postriežke nespozorovala. Každý z nás vedel, že svetlý predmet sa výrazne odlišuje od tmavého pozadia. Zver veľmi dobre vníma svetlú tvár, ruky či košeľu na tmavom pozadí, čo ju odplaší. Poľovník môže zver odradiť aj vtedy, keď ju napríklad z kazateľne ďalekohľadom pozoruje s odkrytými svetlými rukami. Ak rukami navyše výrazne pohybuje, zver tieto pohyby okamžite zachytí. Na oblečenie sme teda vždy kládli dôraz.
Nie je drevo ako drevo
Napokon treba povedať aj to, že k úspešnému lovu nám napomáhal aj materiál, z ktorého boli postavené kazateľne. Bol to prírodný materiál, ktorý splýval s okolitým porastom. Kazateľne vybudované z odkôrneného dreva, ktoré už z diaľky bilo do očí nielen zveri, ale aj človeku, boli pre zver odstrašujúce, pokiaľ si na ne nezvykla. Jelenia zver si tiež veľmi dobre všíma, či je niekto na kazateľni alebo nie. Okrem škôd spôsobených zverou v jarnom období treba počítať aj so škodami v letnom a jesennom období. Úplne sa odstrániť nedajú, ale ich zmiernenie možno dosiahnuť iba rozhodným znížením stavov zveri tak, ako sme to urobili v našom revíri.
Ohryz buka jeleňou zverou
Kedy je trofej na vrchole?
Pri jelenej zveri dominujú z pohľadu selektívneho odstrelu dva vekové údaje o dospelosti – lovnosti, a to desiaty a dvanásty rok života. Pri výskumoch jelenej zveri v nemeckom Rothemuhl zistili kulminačný bod tamojšieho vývoja parožia vo veku dvanásť rokov, v niektorých prípadoch vo veku deväť, ale aj trinásť rokov. Presadzovala sa pritom myšlienka, že slabšie jelene v určitom okamihu dosiahnu vo vývoji parožia svoj vrchol. Pre poľovnícku prax to znamená, že pri skutočne dobre založených jeleňoch sa oplatí nechať ich dorásť do lovného veku dvanásť rokov. V nemeckom pohorí Harz bolo pri značkovaných jeleňoch zistené, že dĺžka a hmotnosť parožia kulminuje v štrnástom roku života. Rozdiely medzi dvanásťročnými a pätnásťročnými jeleňmi boli zanedbateľné.
Starší ako desať rokov
V jednotlivých nemeckých spolkových krajinách sa uplatňujú rôzne hodnoty kulminácie tvorby jelenieho parožia. Napríklad v Severnom Porýnií – Vestfálsku je to dvanásť až trinásť rokov, v Hesensku dvanásť rokov, v Sársku je to jedenásť až dvanásť rokov, v Brandenbursku jedenásť rokov, v Mecklenbursku – Predpomoransku jedenásť až dvanásť rokov, v Durínsku pätnásť až šestnásť rokov, v Sasku jedenásť až dvanásť rokov. Pri najsilnejších jeleňoch je naznačená jasná tendencia – sú staršie ako desať rokov. Rovnako sa na základe obsiahlej štatistiky parožia potvrdzuje, že zenit trofeje nastáva až od desiatich rokov života jeleňa. Rôzni sa to od prípadu k prípadu, jeden jeleň dosiahne zenit v dvanástom roku, iný až v štrnástom. Stále pritom platí, že aj desaťročný jeleň môže byť kapitálny. Pri extrémne silných výnimočných jeleňoch vo voľných revíroch musíme konštatovať, že sú ulovené predčasne, keď poľovník, očarený nádherným parožím, unáhlene posúdi chovnosť.
Fotografie: ARCHÍV AUTORA, SHUTTERSTOCK
