Pre srnčiu zver je jar zásadným obdobím z hľadiska ďalšieho vývoja aj preto, že v tomto čase prichádza na svet nové potomstvo. S tým súvisia zmeny v správaní srnčej zveri.
Prvé jarné dni túžobne očakáva nielen zver, ale aj ľudia. Veď ktorému poľovníkovi by nezdvihlo po zime náladu, keď sa môže konečne s chuťou prejsť po revíri v hrejivých lúčoch slnka. Pre srnčiu zver je navyše toto obdobie zásadným z hľadiska smerovania jej ďalšieho vývoja, obsadzovania nového teritória. U sŕn úzko súvisí tiež s tým, že privádzajú na svet nové potomstvo. Najlepšie všetky tieto zmeny dokáže pozorovať ten, kto má šťastie a je pánom svojho času.
Keď sa čriedy rozpadajú
Človek potom môže byť každý deň v poľovnom revíri a má možnosť sledovať správanie a migráciu srnčej zveri, ktorá je v zimnom období sústredená v čriedach. Toto pozorovanie má svoj zmysel aj z toho dôvodu, že dokážeme veľmi dobre identifikovať prírastky, pokiaľ ide o prehľad trofejovej kvality. Môžeme pozorovať a sledovať vývoj parožia u jednotlivých jedincov, ktorí sa zdržujú v danej oblasti. Črieda má v zimnom období niekoľko stanovíšť, kde sa pravidelne zdržiava, má akýsi zabehnutý rituál, ktorý počas dňa dodržiava.
S príchodom prvých teplejších dní na konci marca však môžeme pozorovať, ako sa postupne čriedy rozpadajú, začne sa tiež meniť ich zabehnutý denný režim a kolektivizmus sa postupne pretransformuje na individualizmus.
Stromy sa postarajú o farbu
Ako prvé opúšťajú čriedu srnce. Súvisí to s hormonálnymi zmenami v ich tele, už im prestalo rásť nové parožie a nastal čas jeho vytĺkania. V južnejších oblastiach môžeme už v polovici apríla vidieť staršie jedince s vytlčeným parožím, ktoré je buď úplne alebo ešte len čiastočne zbavené lyka. Síce ešte nemusí byť vyfarbené, no spravidla je už zväčša očistené. Lyko je v podstate koža so srsťou, ktorá chráni bohatú sieť ciev, privádzajúcich do rastúceho parožia potrebné minerálne a výživové látky. Následne, ako sa srnček zbaví lyka, parožie sa zafarbuje. Základom je zväčša tmavá farba, ide o pozostatky krvi, ktorá zostala na parožkoch počas vytĺkania. Rozhodujúce a konečné sfarbenie však dostanú parožky podľa drevín, o ktoré si srnček prevažne parožie vytĺkal. Vytĺkanie úzko súvisí aj z hľadaním a značkovaním nového teritória. Srnček si obtiera a šúcha parožky o kôru stromov, aby sa úplne zbavil lyka, a zároveň po sebe zanecháva vyšúchanú bledú kôru s pachovou značkou. Taktiež často hrabká a označuje aj miesta na rozhrabkanej pôde za pomoci pachových žliaz nad raticami. Toto dáva neželanému návštevníkovi jasne najavo – pozor, tu som doma ja.
Mladšie srnce to majú ťažšie
Zatiaľ čo staršie srnce si vedia pomerne ľahko nájsť a obhájiť nové teritórium, v ktorom sa udomácnia, mladšie srnčeky to majú trocha ťažšie. Ide najmä o jedince v druhom roku života, u nich sa proces vytĺkania posúva a spravidla končí až v júni, pretože v priebehu februára a marca zhadzovali parožky paličkára a vzápätí nasadili parožky ihličiaka. Tie by mali mať u veľmi dobre založeného srnčeka tvar minimálne vidliaka, pri mimoriadne dobre založených srncoch aj tvar šestoráka. Preto sú v tomto ich “prvom“ vytĺkaní akoby o cyklus pozadu. Mladšie srnčeky preto migrujú omnoho viac a spravidla prejdú aj väčšiu vzdialenosť, pokým si pre seba nájdu to správne miesto, kde ich nikto a nič nebude rušiť.
Biologické hodiny v pohybe
Tak ako srnce aj srny si hľadajú svoje teritórium. Ručičku biologických hodín, ktorá sa v nich počas latentnej gravidity na chvíľku zastavila, dala matka príroda s príchodom jari opäť do pohybu. Pre srnu je výber vhodného miesta, kde privedie na svet srnčatá, veľmi dôležitý. Ide najmä o to, by srna počas prvých dní a týždňov od narodenia srnčaťa nebola príliš rušená. Pri veľkej hustote sŕn v určitej oblasti sa potom navzájom znepokojujú a venujú veľké množstvo času a energie hájeniu svojho teritória. To sa nežiaduco prejaví na srnčatách, ktoré sú zanedbávané, vystavené väčšiemu riziku útoku zo strany predátorov, a tým sa zvyšuje aj ich úmrtnosť. Pri obsadzovaní teritória si srna vyberá miesta s najlepšou úživnosťou, ak to podmienky poľovného revíru dovoľujú. Ideálne sú miesta s hustým a lesnatým porastom, prípadne remízkami blízko polí, kde srna môže srnča bezpečne odložiť a ísť sa napásť.
Naberanie síl
Srnčatá sa rodia zvyčajne koncom mája a začiatkom júna. Väčšinou prídu na svet dve a zriedka tri malé, len o čosi väčšie ako dlaň, bielymi škvrnami pokryté srnčiatka. Novonarodené srnča váži asi jeden a pol kilogramu. Prvých pár dní po narodení strávia mláďatá v bezprostrednej blízkosti matky, ktorá ich opúšťa iba nakrátko, aby ich mohla dostatočne často kŕmiť. V tretom týždni života už troška zosilnejú a hravo pobehujú okolo matky. Obdobie, keď prišli na svet, je obdobím hojnosti potravy. Preto je dôležité, aby práve teraz nabrali čo najviac síl a aj skúseností, ktoré im budú neskôr prínosom v ich ďalšom živote. Keďže srnčatá potrebujú pre svoju výživu mlieko, koncom mája a začiatkom júna môžeme počas návštevy poľovného revíru často vidieť pasúcu sa srnu, ktorá vychádza von z lesa už zavčasu. Môžeme si byť istý, že niekde, nie veľmi ďaleko na ňu čaká srnča aby sa napilo z jej plných strukov, keď sa k nemu vráti.
Mení sa aj srsť
Keď už si srnčia zver nájde svoje teritórium, spravidla ho neopúšťa. Odchádza iba v prípade nebezpečenstva, ale ak by sa rušivé faktory pričasto opakovali, donútia srnčiu zver k tomu, aby si hľadala nové miesto. Hormonálne zmeny u oboch pohlaví prinášajú aj viditeľné znaky vo forme zmeny hustoty a zafarbenia srsti. Sivohnedá hustá zimná srsť začína na jar postupne pĺznuť a pod ňou rastie kratšia letná žlto až hrdzavočervená srsť. Presrsťovanie sa konči v máji až júni. Keď už sa srnčia zver zžila so svojim nový teritóriom, venuje prevažnú časť jarných dní dopĺňaniu potrebných vitamínov, minerálov a iných výživových látok, ktoré spotrebovala počas zimy a nutne ich musí doplniť, aby bola vo skvelej kondícii.
Srnec je fajnšmeker
Srnčej zveri najlepšie vyhovujú listnaté a zmiešané lesy s lúčkami, rúbaňami a priľahlou poľnohospodárskou pôdou. V potrave je veľmi prieberčivá a vyhľadáva len vysoko výživné rastliny, možno povedať, že srnec je akýsi fajnšmeker v ríši zvierat. Spása listy a konáriky drevín a krov, byliny, trávy, lišajníky, huby, rôzne plody ako plánky, žalude, bukvice, gaštany a poľnohospodárske kultúry. Za potravou vychádza najmä za súmraku a zavčasu ráno. Počas dňa zväčša leží a trávi, u srnčej zveri môžeme pozorovať až dvanásť stravovacích cyklov za deň. Je to preto, že v pomere k telu má srnec najmenší žalúdok a s výnimkou ranného a večerného stravovacieho cyklu má aj niekoľko menších v priebehu dňa. Ide zväčša o krátke prijímanie potravy v bezprostrednej blízkosti ležoviska. Ak už sme spomenuli najmenší žalúdok v pomere k telu, musíme spomenúť aj najväčšiu pečeň v pomere k telu. Práve z tohto dôvodu môže mať srnček tak pestrý jedálniček, pretože jeho veľká pečeň mu umožňuje bez ujmy spracovať najrôznejšie rastlinné toxíny, ktoré niektoré rastliny obsahujú.
Samotár až do ruje
Takto, prevažne samotárskym spôsobom, potom náš najmenší zástupca čeľade jeleňovitých žije až do obdobia srnčej ruje, ktorá je spravidla na prelome júla a augusta. Vtedy začína vyhľadávať srny, ktoré ho lákajú svojim uchu lahodným pískaním, aby spolu zabezpečili nové pokolenie tejto nádhernej a ušľachtilej zveri.
Zdroj: Srnčia zver, autor Jozef Herz, 2007
Foto: Shutterstock
